Bratislava a etnická štruktúra obyvateľstva.

Zmeny v národnostnom zložení bratislavčanov nechceme sledovať a interpretovať len na základe štatistík. Ich výsledky napokon neraz odrážajú politickú či hospodársku konjunkturalitu a nie skutočnú etnickú štruktúru. Z množstva rozmanitých prejavov života mesta sa pokúsime ilustrovať situáciu na dvoch ukážkach zo sféry spoločenského života: na športe (najmä futbale) a divadle.

:: Slovensko > Bratislava > Etnická štruktúra

Nemožno však hovoriť o etnickej predurčenosti či izolácii, skôr o určitých tendenciách. Veď aj sociálne rozvrstvenie bratislavského obyvateľstva vylučovalo, aby príslušníci niektorej národnosti vyhľadávali výlučne jeden podnik či typ.

Etnicky najvyhranenejšia bola situácia bratislavských Nemcov. Pestovanie vína (a dlhý čas aj jeho konzumácia pod viechou) boli doménou nemeckých vinohradníkov. Ilustrujú to údaje E. Bohúňa a najmä J. Hrušovského: Viešky, neskoršie elýziá tzv. bratislavskej bohémy ešte neboli objavené, hoci jestvovali vari už od začiatku mesta. Väčšinou tam chodili len domáci bürgri či kraxelhuberi, ako ich tu žartovne prezývali.

Kaviarne boli zas skôr maďarské. Potvrdzujú to rôzne skutočnosti (názvy podnikov či mená majiteľov), ale najmä názory pamätníkov: Do kaviarní chodili viac Maďari ako Nemci. To bolo viac maďarské a viechy boli viac nemecké. V tých kaviarňach bolo počuť viac maďarčinu a nemčinu (Aladár Balogh). Dokladom sú i spomienky Š. Bednára. Kaviarne uprednostňovali aj židovskí hostia. Obchodníci, lekári, právnici si volili podniky podľa svojho vkusu. Zhodovali sa však v tom, že menej konzumovali alkoholické nápoje a uprednostňovali kávu či čaj.

Českí obyvatelia sa sústreďovali spočiatku v hostincoch s ponukou charakteristických českých jedál a dobrého piva. Mnohé z nich sa cieľavedome (reklamami aj jedálnym lístkom) orientovali na túto zložku bratislavskej spoločnosti. Postupne mnohí opúšťali pivo a preorientovali sa na známe bratislavské víno (J. Hrušovský, Z. Přibík).

Cisár pán a jeho rodina.

Pomerne najmenej údajov tohto druhu nachádzame o slovenskej národnosti. Vyplýva z nich, že uprednostňovali kaviarne a najmä krčmy a hostince, kde boli spolu s Čechmi prevládajúcim živlom. Aká bola vtedy Bratislava ešte neslovenská... Iba dva malé obchodíky slovenské tu živorili. Hostinec Grajciar a Pavúk, obchodík so strižným tovarom. To bolo všetko ( T. Gašpar ). B. Haluzický uvádza hostinec U fajky: Slovenský živel predstavovali okrem niektorých inteligentov, ktorí sa schádzali v hostinci U fajky, robotníci, zeleninári zo Záhoria a niektorí drobní živnostníci. Oba tieto podniky spomínajú v rovnakých súvislostiach aj K. Čársky, B. Varsik a ďalší.

Stav tesne pred zánikom monarchie dokumentuje i to, že v Mestskom divadle boli dve jazykovo a obsahovo odlišné, no dĺžkou trvania rovnaké sezóny: nemecká a maďarská. Slovenčina bola v týchto priestoroch vtedy iba hudbou budúcnosti...

Aj športové akcie a kluby odrážali mnohonárodnostné zloženie obyvateľstva. Veslárske, cyklistické či turistické oddiely boli v prvom rade maďarské, prípadne nemecké. Dokumentuje to futbal, ktorý sem po prvý raz prenikol v roku 1898 a postupne sa vyvinul v najrozšírenejšiu ľudovú zábavu (S. Mašlonka - J. Kšiňan). Prvý futbalový odbor sa utvoril v rámci PTE (Pozsony Torna Egyesület). Názov mal zaujímavé osudy. Keď československé orgány zakázali používať iné pomenovanie ako Bratislava, zmenil sa význam PTE na Polgári... (Meštiansky). Vlk sa nažral a koza ostala celá...

Čoskoro nasledovali ďalšie kluby, čo prišli na chuť novej hre. Prvý slovenský oddiel vznikol až v roku 1919, teda v čase, keď sa „cez noc ako huby po daždi rozmnožili ľudia, ktorí hovorili po slovensky ( Ľ. Zeljenka ). Nová reč prenikala aj do hovorového jazyka, čo bola akási zlátanina zlej slovenčiny (myslím zle skloňovanej a časovanej) prešpikovaná maďarskými a nemeckými výrazmi. Takou rečou hovorili obchodníci, predavači, babky na trhu a vôbec väčšina bratislavského obyvateľstva (Z. Zguriška).

Rozmach slovenského ( presnejší je v dobovej terminológii používaný pojem československého ) živlu sa odrazil aj na doskách, ktoré znamenajú svet. V dokumentoch o histórii Slovenského národného divadla, ktoré spracoval a vydal L. Lajcha, nachádzame množstvo zaujímavých informácií o vývine národnostného a jazykového povedomia Bratislavy a jej obyvateľov.

Pôvodný viedenský dostavník.

Príchod slovenského divadla vyvolal medzi maďarským a nemeckým obyvateľstvom mesta vzrušené emócie. Mnohí stotožnili československé divadlo s novým, pre nich neprijateľným režimom. Ako spomína J. Hrušovský, neobmedzili sa len na ignorovanie predstavení, ale strpčovali hercom všemožne život. Nechceli im poskytnúť prístrešie. Často sa stávalo, že mnohí z nich - najmä zboristi - museli nocovať v divadelných lóžach, kde bolo aké - také teplo. Populárny člen opery Vlk na protest proti nevľúdnosti Prešporákov vari celý týždeň nocoval na jednom z vysokých jaseňov v petržalskom sade, kde si zriadil akési hniezdo (J. Hrušovský).

V roku 1920 vzniklo Družstvo Slovenského národného divadla. Dokumenty i osobné spomienky ukazujú, že napriek zmene názvu naďalej vévodila česká opera a česká činohra (J. Poničan). Získavala postupne aj širší priestor na úkor maďarskej a nemeckej sezóny; obe skutočnosti ilustruje úryvok z rozhodnutia Mestskej rady (26. 5. 1920): Mestská rada z toho oznamu berie na známosť, že sa na pojednávaní divadelní riaditelia dohodli v tom, že začiatok obdobia 1920 - 1921 je 1. júla 1920 ďalej, že každé jednotlivé obdobie trvá bez pretrhnutia 4 mesiace, teda 1. sa začne 1. júla 1920 a trvá do konca mesiaca októbra; 2. obdobie sa počne 1. novembra a trvá do konca februára 1921 a tretie obdobie sa počne 1. marca 1921 a trvá do konca mesiaca júna 1921.

Na vedomie berie ďalej mestská rada, že na základe tohoto dohodnutia začne prvé obdobie Edmund Faragó so svojou maďarskou spoločnosťou, toho nasleduje Slovenské národné divadelné družstvo s československou spoločnosťou a zakončí Dr. Rudolf Beer s nemeckou spoločnosťou (L. Lajcha). Rovnováha medzi tromi divadelnými spoločnosťami však mala krátku životnosť: Avšak už v tejto prvej sezóne ukázala na prakticky neudržiteľnosť tohoto rozdelenia, preto na popud verejnosti predĺžená bola slovenská sezóna na 6 mesiacov, v roku 1921 - 1922 na osem mesiacov a od roku 1924 - 1925 úmerne s postupujúcim rastom československého živlu na 10 mesiacov, pričom o zbytok sezóny s prirátaním pondelkov (a z počiatku aj utorkov) delili sa súbory nemecké a maďarské, ktorýžto stav s nepatrnými odchýlkami trvá dosiaľ (t. j. do roku 1934) (B. Koloušek).

Podobný vývoj môžeme pozorovať aj vo futbalovom živote. 1. apríla 1919 založili v kaviarni Panonia nový oddiel - I. Československý športový klub (I. ČSSK) (S. Mašlonka - J. Kšiňan). Prvé zápasy hrali predovšetkým s miestnymi rivalmi, ktorých bolo skutočne dostatok. Vzájomné súboje nemeckých, maďarských, slovenských, ale aj židovských oddielov sa zachovali v spomienkach pamätníkov dodnes.