Bratislava a pomer národností.

Situácia sa vykryštalizovala a Bratislava rástla - spoločenským a hospodárskym významom, kultúrnym či športovým rozmachom, počtom obyvateľov. Nie jednoducho, bez problémov. Mesta sa ťažko dotkla hospodárska kríza na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov.

:: Slovensko > Bratislava > Pomer národností

Židovská ulica v 30. rokoch 20. storočia

Jej dôsledky pre jednotlivca a spoločnosť zhodnotili mnohí, no vari najpoetickejšie ju charakterizoval Š. Gráf: A práve vtedy sa začalo v novinách zjavovať slovo, známe doteraz iba z chorôb: kríza, a ona sama sa začala šíriť ako otravný plyn. Nik nezbadal jej príchod, no začala pomaly stískať hrdlá a dusiť, a ľudia začali kašlať, najprv vypľuli prácu, potom začali vykašliavať i krv a žalúdok.

Ulice miest sa zrazu začali plniť ľuďmi, ktorí mali iba čas a tento ich čas sa nerovnal peniazom. Prúdy ľudí, valiacich sa večierkami z tovární, vyschli a továrne sa začali podobať prázdnym rozsušeným žľabom, ktoré rozbíja vietor a rozpukáva slnko. Názov nezamestnaný, ktorý predtým bol biľagom lenivosti a povaľačstva, začali dostávať i ľudia, ktorí v poslednom tvrdom širáku stáli v rade pred miestnosťou, v ktorej potom dostali ofrfľanú poukážku stravovacej akcie. Neskôr sa im začalo ironicky hovoriť: štátni zamestnanci.

Hospodárska situácia sa postupne zlepšovala, nastalo však zhoršenie v inom smere: hitlerovské idey priamo či nepriamo prenikali aj do bratislavského života a jeho atmosféry. No ešte vždy sa nezačalo to najstrašnejšie - vojna...

V tomto krátkom časovom úseku Bratislava zažila veľké zmeny, rozkvet, ale aj odchod českých a odsun židovských či cigánskych občanov, bombardovanie na konci vojny, ktoré v mnohom zmenilo jej výzor, ale aj eufóriu oslobodenia na jednej strane a odsun väčšiny prešporských Nemcov. Ako uvádza A. Plávka, podaktorí aj v Bratislave ostali. Určite to však nebolo jednoduché a nechýbali väčšie či menšie ľudské tragédie.

Došlo k ďalším zmenám. Februárové udalosti 1948 otvorili inú cestu, čo dokumentovalo aj neskoršie premenovanie na ČSSR v roku 1960. A od 1. januára 1969 vstúpil do platnosti zákon o československej federácii a Bratislava bola hlavným mestom SSR a sídlom slovenskej vlády. Vývoj sa však neskončil ani po novembri 1989 a Bratislava sa stala hlavným mestom samostatnej Slovenskej Republiky.

Židovský cintorín

Bratislava (pre zjednodušenie budeme používať najmä toto označenie i na obdobie pred rokom 1919) bola vždy mnohoetnickým mestom. Nežili tu len najvýznamnejšie národnosti - Nemci, Maďari, Slováci. Dôležitú úlohu zohrávali aj príslušníci českej (a to nielen po roku 1918), cigánskej a najmä židovskej menšiny. Napriek odlišnostiam v kultúre a spôsobe života (markantným predovšetkým u ortodoxnej časti bratislavského židovstva) stali sa pevnou súčasťou mesta. Dokonca do tej miery, že znalosť a používanie základných slov jidiš patrilo k bontónu (Mikuláš Gažo). Ale existovali aj ďalšie etnické skupiny - bulharská, chorvátska, poľská, ruská.

Medzinárodný charakter mesta sa však nespájal len s etnickou rozmanitosťou obyvateľstva. Pôsobila aj blízkosť Viedne a vplyvy Budapešti: Bratislavčania navštevovali tieto metropoly radi a pri najrôznejších príležitostiach. No, ako uvádza I. Kamenec, nielen Bratislava hľadela do sveta, ale obrazne povedané aj svet hľadel na Bratislavu: veď v roku 1931 tu malo diplomatické zastúpenie 17 európskych i mimoeurópskych štátov a pôsobilo sedem cudzineckých klubov: francúzsky, taliansky, anglický, juhoslovanský, poľský, ale aj Esperanto klub a Rotary klub...

Pozornosť si zaslúžia vzájomné kontakty medzi Bratislavou a Viedňou. Na prelome storočia, v rokoch monarchie, prebiehali na rôznych úrovniach - od návštev členov cisárskej rodiny ( reprezentatívnych i neoficiálnych ) a iných politických predstaviteľov cez športové a kultúrne aktivity až po rodinné výlety.

Intenzívna bola spolupráca na športovom poli. Napríklad viedenský Jockey klub sa významne pričinil o rozvoj bratislavského jazdeckého športu a jeho členovia ( i radoví Viedenčania ) bežne navštevovali petržalské závodisko ( F. Tkáč ). Ešte výraznejšie sa prejavili viedenské vplyvy vo futbale. Podľa niektorých športových historikov sem tento šport prišiel práve z Viedne. V každom prípade však prvý medzinárodný zápas na uhorskom vidieku sa konal 11. apríla 1898 a prešporský PTE v ňom hostil First Vienna FC. Zvíťazili hostia, spokojní však boli aj domáci diváci a futbalisti, pretože „hoci sami dostali deväť, strelili dva ( Š. Mašlonka - J. Kšiňan ). Čulé styky pokračovali i v ďalších rokoch a neprerušili ich ani spoločenské a politické zmeny po roku 1918.

Vzájomné spojenie uľahčila električka ( presnejšie elektrický vlak ), ktorá od februára 1914 niekoľkokrát denne spájala obe mestá. Z bratislavskej ponuky uprednostňovali viedenskí hostia kaviarne a viechy s dobrým a lacným vínom, ale aj kultúrne podujatia. Veď v Bratislave účinkoval kvalitný nemecký divadelný súbor, v opere pôsobil dlhší čas známy Oskar Nedbal. Lákadlom boli aj zájazdy pražského Osvobozeného divadla. Najmä potom, čo hitlerovské Nemecko oficiálne protestovalo proti uvádzaniu hry Osel a stín, stúpla zvedavosť Viedenčanov o toto predstavenie.

Prostých obyvateľov metropole však priťahovali aj produkty lacnej a dobrej bratislavskej gastronómie. Mnohí Viedenčania prichádzali električkou skoro pravidelne na chýrny bratislavský guláš a na Wendlerove makové a orechové bratislavské rožteky ( L. Luknár ). Ale lákali aj niektoré z mnohých obľúbených výletných miest v okolí Bratislavy. Za pekného počasia sem údajne prichádzalo až 14.000 viedenských návštevníkov.

Zo spomienok pamätníkov vidno, že čuIý pohyb bol aj opačným smerom. Bratislavčania navštevovali športové podujatia, divadelné predstavenia, rôzne zábavné a spoločenské akcie. Ako uvádza Igor Janota, často chodili do Viedne len tak - električkou, ale najmä mládež na bicykloch. Najmä v časoch, keď za našich 50 halierov si dostal 3 - 4 tisícky a za desaťkorunáčku toľko, že nebolo možno zavrieť peňaženku ( J. Hrušovský ), cestovali tam Bratislavčania aj za výhodnými nákupmi...

Spomenuté fakty možno ilustrovať štatistickými údajmi. Sú k dispozícii poznatky zo sčítaní ľudu v roku 1910, 1921, 1930 i mnohé ďalšie údaje. Možno z nich dokumentovať, ako sa postupne presúvalo kvantitatívne zastúpenie ( a tým aj ťažisko významu ) jednotlivých etník. Na konci 19. storočia mali prevahu kraxelhuberi, ako niekedy posmešne nazývali Nemcov: tvorili 59,9 % obyvateľstva. Za necelých dvadsať rokov, v roku 1910, sa k maďarskej národnosti hlásilo už 40,5 % obyvateľov ( k nemeckej 41,9 %‚ k slovenskej 14,9 % ).

O krátky čas, v roku 1921, bolo zas všetko inak - najviac bolo Slovákov ( takmer 40 % )‚ najmenej Maďarov a tento trend pokračoval v ďalších medzivojnových rokoch ( D. Provazník ). Napriek tomu však „ešte v decembri 1938, teda už za autonómie Slovenskej krajiny malo jej hlavné mesto 52.000 slovenských obyvateľov - t. j. 42 % z celkového počtu obyvateľstva. Trvalé národnostné menšiny, alebo ak chcete niekedy aj národnostné väčšiny tvorili obyvatelia českej, no najmä nemeckej a maďarskej národnosti. Napriek týmto národnostným paradoxom Bratislava v medzivojnovom období plnila veľmi dobre úlohu hlavného mesta Slovenska a postupne sa stávala nielen jeho hospodárskym, resp. administratívnym, ale aj politickým a kultúrnym centrom“ ( I. Kamenec ).